Bloger a Sokrates: Objektívne vs. relatívne hodnoty 3/8

Autor: Andrej Zeman | 11.10.2007 o 12:22 | Karma článku: 3,55 | Prečítané:  1756x

Tretia čast rozhovoru o hodnotách. Námietka: Hodnoty ako produkt spoločnosti musia byť subjektívne.

Sokrates: ... Takže tým si vypustil mačku z vreca. Nakoniec aj ty veríš v objektívne hodnoty. Minimálne v praxi. Tvoj teoretický subjektivizmus bol len tvojim prevlekom.

Bloger: Dobre teda, Sokrates. Vyhral si prvé kolo. Poďme teraz na môj druhý bod, oukej?

 

 

časť 3/8


Sokrates: Táákže - akáže dobrota v podobe argumentu nás to teraz čaká?

Bloger: Ha! Nebude to žiadna pochúťka, Sokrates! A ak áno, tak si teraz na nej pochutnám len ja! Však uvidíš. Môj druhý argument je, že sme všetci podmienení našou spoločnosťou. A takisto sme rozdielne podmienení rôznymi spoločnosťami. Keby som sa narodil medzi hinduistami, vyznával by som dnes hodnoty ako hinduisti. A podobne, veď chápeš.

Sokrates: Áno aj nie. Musíš mi k tomu povedať, čo to podľa teba dokazuje.

Bloger: Že hodnoty pochádzajú z našej mysle, z našich hláv, Sokrates – od našich rodičov, učiteľov, a tak ďalej, a nie od niečoho objektívneho a nadradeného ľudskej mysli. A to, čo pochádza z mysle je subjektívne, ako také pravidlá nejakej hry alebo trebárs nejakého športu – vieme sa na tých pravidlách zhodnúť, ale vytvorili sme ich my. Podobne ako je to s pravidlami napríklad takého futbalu či hokeja. Vyzerajú ako čosi absolútne, ale to len preto, lebo sa ľudia na nich univerzálne zhodli. Inými slovami – boli vytvorené dohodou, spoločným konsenzom. Sú relatívne vzhľadom na ľudí, ktorí ich vytvorili. Nie sú to večné, objektívne pravdy.

Sokrates: Nuž teda, musím povedať, že tento tvoj druhý argument sa veľmi podobá na ten prvý.

Bloger: V tom, že je tiež založený na fakte?

Sokrates: To nie. V tom, že si opäť mýli hodnoty a názory na hodnoty.

Bloger: Ach jaj! Dúfal, som že s tým opäť nezačneš.

Sokrates: Nezačal by som, ak by som nechcel hľadať pravdu.

Bloger: Tak, aký máš s tým teda, problém presne?

Sokrates: Musíme mať na pamäti, to rozlíšenie, ktoré sme už predtým spravili. Dané spoločnosti v nás možno podmieňujú názory na hodnoty, ako si aj povedal. No to ešte neznamená, že spoločnosti v nás podmieňujú aj hodnoty – jedine, že by hodnoty boli to isté ako názory na hodnoty. Ale práve o tom sa bavíme, pamätáš? To je ten záver, na ktorý máme alebo nemáme prísť. Nemôžeš ho teda, použiť v rámci svojho argumentu.

Bloger: Dobre, či už tak alebo onak... Nevyhneš sa tomu - spoločnosti nám určujú naše názory na hodnoty!

Sokrates: Určujú alebo podmieňujú?

Bloger: A v tom je aký rozdiel?

Sokrates: Štetce a paleta maliara síce podmieňujú, ako bude vyzerať jeho obraz, no v rámci možností svojich podmienok je stále slobodný vytvoriť, aký len obraz chce. Rodičia podmieňujú svoje deti, aby nekradli. No deti sa rovnako môžu rozhodnúť to neposlúchnuť. Ak si niečím podmienený, si stále slobodný. Ak si niečím určený, determinovaný, tak nie.

Bloger: Hmm... Nikde som nevidel, že by moje učebnice sociológie robili také rozlíšenie.

Sokrates: [so smiechom] Nuž, vieš, to preto, lebo ich autori nie sú žiadni filozofi.

Bloger: Hmm... No, stále si však myslím, že keby som sa narodil v hinduistickej rodine, mal by som hinduistické hodnoty.

Sokrates: A všetci, čo sa narodili do hinduistickej rodiny, vyrástli a prijali hodnoty tejto spoločnosti? Alebo sú v nej nejakí rebeli? Stanú sa niektorí hinduisti napríklad kresťanmi alebo marxistami?

Bloger: Nuž, máš pravdu. No a? Niekedy to ľudia proste robia. Všetci však o tom vieme, prosím ťa. Ale to nedokazuje absolútne nič!

Sokrates: Je to skutočnosť, ktorú tvoj argument nedokáže vysvetliť. Vravíš, že spoločnosti v nás podmieňujú všetky názory na hodnoty. Ako však vysvetliť názory na hodnoty vzbúrencov? Tieto svoje názory na hodnoty nedostali od svojej spoločnosti, pretože sa postavili proti tomuto sociálnemu podmieňovaniu. Od svojej spoločnosti ich jednoducho „zdediť“ nemohli – to by musela spoločnosť týchto ľudí podmieniť, aby sa tejto spoločnosti nepodmieňovali!

Bloger: No, musím ísť si pekne v kľude sadnúť a porozmýšľať nad tým.

Sokrates: Som si istý, že prídeš na to, že ich hodnoty sú iba podmienené a nie dané, fixne určené.

Bloger: Fajn, prijímam. Ale platí, že sa učíme od rôznych spoločností rôzne hodnoty.

Sokrates: Ale nie úplne odlišné hodnoty, ako sme už mohli vidieť. Žiadna spoločnosť nás neučí byť zbabelcami alebo byť sebeckí.

Bloger: Tak teda, do istej miery odlišné hodnoty. Minimálne toto je fakt, Sokrates!

Sokrates: Tak sa teda pozrime bližšie na ten fakt. Vravíš o spoločnosti ako o nejakom agentovi, akomsi aktívnom činiteľovi. Spoločnosť tu reprezentuje učiteľov, súhlasíš? Predovšetkým rodičov.

Bloger: Hej, to áno. Ale prečo to musíš spomínať?

Sokrates: Lebo „spoločnosť“ znie možno až príliš abstraktne, nekonkrétne. Ako to „čosi“, pred čím som sa nemohol brániť pri mojom odsúdení – pred tým názorom doby, duchom času, pred Zeitgeistom. Je vždy dobré byť konkrétny. Nahraďme teda učiteľov za náš pojem spoločnosti v tomto našom argumente. Súhlasíš?

Bloger: Ak to pomôže – môže byť.

Sokrates: Vravíš teda, že hodnoty sú subjektívne, pretože sa ich učíme od našej spoločnosti, to jest od našich učiteľov?

Bloger: Presne tak!

Sokrates: Dokážeš sám zbadať ten skrytý predpoklad v tvojom argumente?

Bloger: Hmm... skrytý predpoklad? Daj mi teda, chvíľu... „To, čo sa učíme od našej spoločnosti je subjektívne, lebooo...“ Sokrates, veď povedz, nezdržuj. Niektorí ľudia nemajú vždy radi naše dlhé rozhovory.

Sokrates: Ach, ale hľadanie pravdy a zamýšľanie sa nad ňou je hodné viac než všetok náš čas! A je to vlastne ona, čo mu dáva zmysel! Načo by nám inak bol? Och, prepáč, más pravdu - o tom nie teraz... Takže – stále nič?

Bloger: Pomôž, veď.

Sokrates: Povedal si, že spoločnosť v nás podmieňuje hodnoty a preto sú subjektívne. Z toho logicky vyplýva, že predpokladáš, že čokoľvek, čo je podmienené spoločnosťou, je subjektívne. Už to vidíš?

Bloger: To z toho vyplýva a stojím si za tým. Čo sa ti na tom nepáči?

Sokrates: To, že to nie je pravda. Naša spoločnosť nám povie, ako sa hrá futbal, volejbal a basketbal a tieto pravidlá subjektívne. Ale takisto nás spoločnosť učí zákony a pravidlá fyziky a matematiky a tie nie sú subjektívne. Nevytvorili ich ľudia.

Bloger: Ach! A kto si myslíš, že asi tak píše tie knihy?

Sokrates: Knihy a jazykové systémy vytvárame my, ale nie pravdu.

Bloger: Ako to môžeš vedieť? Možno to všetko vytvára len naša myseľ!

Sokrates: Stačí, ak sa pozrieš na ten rozdiel. Naša myseľ vie vytvoriť pravidlá nejakého športu. Tie nie sú dakde vznášajúce sa „vo vzduchu“, že by sme ich my ich zbadali a spísali. Môžeme ich jednoducho zmeniť, ak by sme chceli. No naša myseľ pravidlá fyziky a matematiky objavuje. A tie zmeniť nemôžeme. Aj keby sme sa snažili.

Bloger: No, dajme tomu. A teraz čo?

Sokrates: Takže to, že sa naučíme niečo od našej spoločnosti, ešte neznamená, že to musí byť subjektívne.

Bloger: Ale ani učitelia medzi sebou nesúhlasia! Rozliční učitelia učia rôzne veci! Nemôžu mať všetci objektívnu pravdu – musia byť teda, subjektívni!

Sokrates: Úplne, úplne všetci?

Bloger: Všetci, áno.

Sokrates: A prečo by nemohli mať niektorí pravdu a iní sa mýliť? Práve tak, ako to platí vo vede – rozliční fyzici môžu mať o daných veciach rôzne názory. Nie všetko je vo fyzike poznané a odsúhlasené. Ale to neznamená, že fyzika je len subjektívna, no nie?

Bloger: No, to nie.

Sokrates: Tak prečo to dokazuje, že etika je subjektívna?

Bloger: Veď predsa – fyzika je čosi iné!

Sokrates: V čom?

Bloger: Tá je o skutočnom svete! Etika je len o našich ideáloch!

Sokrates: Raz a opäť – práve na to chceme prísť, či je tomu tak. Opäť si sa dostal do cyklického argumentu tým, že predpokladáš to, s čím nemôžeš narábať. Redukuješ skutočný svet na svete fyzikálny a predpokladáš, že tie, takpovediac, ideály nie sú objektívne reálne – že sú iba naše, našim produktom.

Bloger: Stále však platí, že učitelia fyziky sa zhodnú oveľa viac, ako učitelia etiky!

Sokrates: Fajn, čo však potom z toho vyplýva – aj keby sme prijali, že je tomu naozaj tak?

Bloger: Že etika je, samozrejme, potom subjektívna.

Sokrates: Len v tom prípade, ak prijmeš ešte jeden predpoklad. Vidíš, aký?

Bloger: Tak, počkaj. Už sa do toho dostávam... „Učitelia etiky sa nezhodujú, preto je etika subjektívna...“ Z toho vyplýva žeee...to, na čom sa učitelia nezhodujú, je subjektívne.

Sokrates: Správne. A tvrdíš teda, že ten predpoklad je správny?

Bloger: Nuž, áno! A prečo nie?

Sokrates: Lebo, zdá sa, že existuje kopa výnimiek. Pozri sa napríklad na tú fyziku...

Bloger: Ale fyzika je iná!

Sokrates: A v čomže...?

Bloger: Tá je predsa o...

Sokrates: [s úsmevom]... skutočnom svete?

Bloger: Ach, áno. Vidím, vidím. Opäť tá istá chyba... Chápem. Všade mám podľa teba, chyby, Sokrates! Áno, viem, čo chceš dodať – že môj predpoklad je takisto chybný a že som ešte použil pojem „hodnoty“ dvojzmyselne. [sklamaný] Mohlo to snáď dopadnúť aj horšie...?

Sokrates: [smejúc sa] Mohlo a aj dopadlo! Tvoj ďalší predpoklad je takisto chybný! Vyzerá to, totiž, že učitelia etiky sa zhodnú na mnohých veciach – na základných hodnotách určite. A vedci sa takisto na všetkom nezhodnú.

Bloger: Už som ale spomenul, že v každom prípade sa zhodnú viac ako učitelia etiky.

Sokrates: A možnože ani to nie! Mnohí súčasní vedci majú veľmi odlišné názory, ako mali vedci v minulosti, či nie?

Bloger: Áno, ale veď sa jedná nezhodu v čase. Vedci v hociktorom dejinnom úseku však v priestore súhlasia vo veľkej miere!

Sokrates: Dobre, ale čo z toho vyplýva? Učitelia etiky súhlasia v čase a vedci zase v priestore. Určuje však čas alebo priestor pravdu?

Bloger: No, tak myslím, že nie. Tuším, že si to bol nakoniec ty, kto zničil môj argument a pochutnal si na ňom. Ale čo môj ďalší, Sokrates?! A ešte jedna vec - keď ma niečo opäť napadne, buď si istý, že sa ťa to nakoniec spýtam!

Sokrates: Budem nesmeirne rád. Na to tu sme. Poďme teda teraz, ďalej.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ROZHOVOR S DAVIDOM ENGELSOM - FÓRUM

Belgický historik: Čaká nás čo Rimanov v prvom storočí pred Kristom

K vláde majú prísť autoritárske režimy.

TECH

Chobotniciam dali extázu a sledovali ich správanie

Chobnotnice a ľudí spája chémia v mozgu.


Už ste čítali?